V LOĎKE PRVOTNEJ CIRKVI

Ježiš sa znova zjavil učeníkom pri Tiberiadskom mori. A zjavil sa takto: Boli spolu Šimon Peter, Tomáš nazývaný Didymus, Natanael z Kány Galilejskej, Zebedejovi synovia a iní dvaja z jeho učeníkov. Šimon Peter im povedal: „Idem loviť ryby.“ Povedali mu: „Pôjdeme aj my s tebou.“ Išli a nastúpili na loď. (Jn 21,1-3)

Dej príbehu sa odohráva pri Galilejskom jazere, ktoré je v tomto texte nazývané Tiberiadským morom. Takto sa označovalo na počesť rímskeho cisára Tibéria, čím autor chce pravdepodobne podčiarknuť misijné zameranie Cirkvi, ktorá je vyslaná pôsobiť aj medzi pohanmi.

V príbehu sú spomenutí siedmi učeníci. To tiež korešponduje s poslaním apoštolov ohlasovať evanjelium všetkým národom. Už ich nie je dvanásť – ako bolo apoštolov, pričom dvanástka symbolizovala počet kmeňov Izraela. Sedmička naopak je číslom pohanov – sedemdesiat bolo v Starom Zákone známych pohanských národov, sedem bolo ustanovených diakonov, ktorí mali slúžiť v prvotnej Cirkvi, aj kniha Zjavenia spomína komunitu siedmich Cirkví (Zj 2-3). Sedmička teda predstavuje plnosť novozákonného ľudu, Cirkvi.

Keď si všimneme lepšie apoštolov prítomných v loďke, vidíme, že v nej boli najmä tí, ktorí najviac „krívali“ vo viere. Peter, ktorý Ježiša zaprel, Tomáš, ktorý pochyboval, Natanael z Kány Galilejskej (Bartolomej), v postave ktorého Jánovo evanjelium zaznamenáva prvého pochybovača o Ježišovi: „Čo môže z Nazareta vyjsť dobré?“ Týchto apoštolov zároveň zachytávajú evanjeliá ako tých, ktorí Ježišovi kládli najviac otázok.

Apoštoli si museli po rozposlaní do sveta svoju misiu rozdeliť. Bolo potrebné vydať sa na všetky strany – aj smermi menej príťažlivými. Asi nebolo ľahké sa dohodnúť. Aj z evanjelií vieme, že medzi nimi existoval istý rivalistický prvok, túžba byť väčším ako ostatní. Vieme si predstaviť, ako si niektorí mohli nárokovať na viac atraktívne ciele, ktoré by zodpovedali ich ambíciám a dali im možnosť zviditeľniť sa.

Rím a veľké mestá Rímskej ríše boli takými atraktívnymi cieľmi, centrami civilizácie. Ale boli smery, vedúce ďaleko na Východ, ktorými vydať sa bolo omnoho náročnejšie a zrejme aj dobrodružnejšie.

My máme v Novom Zákone najlepšie zadokumentované cesty svätého Pavla na Západ. Zo všetkých misionárov prvotnej Cirkvi bol na poslanie ohlasovateľa evanjelia najlepšie pripravený. Bol vzdelaný a výborne vedel pretransformovať hebrejské myslenie do gréckeho. A mal aj to šťastie, že stretol Lukáša, ktorý jeho cesty zaznamenal. Cesty apoštolov nie sú natoľko zaznamenané, ale to neznamená, že do svojho poslania nevložili celé svoje srdce a že nepriviedli mnohých k viere vo vzkrieseného Krista.

Aj v iných smeroch to mali apoštoli náročnejšie ako Pavol. Nemali také vzdelanie ako on a predovšetkým tí, ktorí sa vydali na exotický Východ, sa museli potrápiť s jazykmi a nárečiami, ktoré boli pre nich úplne cudzie. Do týchto odľahlých oblastí neviedli tak vyvinuté komunikácie ako do civilizovaných miest Rímskej ríše, putovanie po nich bolo veľmi náročné a často nebezpečné. Vieme, že smerom na Východ sa vydal Natanael (Bartolomej), ktorý bol umučený v Arménsku, pravdepodobne stiahnutím z kože. A tiež Tomáš, ktorý sa dostal až do Indie. Je prekvapujúce, že najďalej sa pri ohlasovaní dostali tí, ktorých evanjelium opisuje ako najviac pochybujúcich.

Či bol medzi apoštolmi prítomnými na loďke, aj Júda Tadeáš, to nevieme. V uvedenom zozname sú aj dvaja nemenovaní učeníci a Júda Tadeáš mohol byť jedným z nich. Vieme, že odišiel ohlasovať evanjelium až do Perzie, kde zomrel mučeníckou smrťou. Práve v jeho otázke Ježišovi pri Poslednej večeri „Prečo sa chceš zjaviť nám, a nie svetu?“ je badateľná silná túžba, aby sa zvesť o Kristovi dostala aj do najvzdialenejších končín zeme.

Škoda, že aj my sa niekedy na misijné úspechy Cirkvi pozeráme cez čísla, štatistiky - cez množstvá pokrstených a pobirmovaných, zapojených v krúžkoch. Cez ukazovatele, ktoré sú pre nás ľahko zmerateľné. Často je však práca ohlasovateľov skrytá, málo zviditeľnená, čo však nemusí znamenať, že je menej úspešná.

            Francis Chisholm bol unavený. Neprestávajúci dážď spôsobil v meste i okolí povodne, ktoré ľuďom priniesli veľa škôd a biedy. Aj jeho kostol sa prívalom vody zrútil. Jediné, čím sa utešoval, bolo, že vo chvíli zrútenia múrov kostola v ňom nikto nebol.

            Na návštevu jeho misie v čínskom Paitane sa ohlásil spolužiak z teologických štúdií, Anselm Mealey. Vedelo sa o ňom, že cieľavedome a úspešne kráča nahor k biskupskému kreslu. Okrem toho mal Mealey na starosti európske misie v ďalekých krajoch.

            Pre rozvodnenú rieku musela plachetnica s Mealeym pristáť ďaleko od prístavu. Nebolo tam nijakých nosidiel, len akési fúriky, ktoré domorodí Číňania používali na lacnú prepravu cestujúcich. Pre váženého cirkevného hodnostára to bola chúlostivá situácia.

            K Francisovi prišiel celý dolámaný a zablatený. „Taký som rád, Francis, že ťa konečne vidím!“ A zrazu sa zarazil, keď ponad Chisholmovo plece zazrel rumovisko kostola. „Ach, nerozumiem, a kde je tvoj kostol?“

            „Nuž vidíš, čo z neho vďaka týmto dažďom ostalo!“ „Ach, len taká hromada... A ty si písal o krásnej budove! Čo poviem doma?“ Zasmial sa krátko, trpko a pokračoval: „Sľúbil som prednášku v Londýne o misiách v pohanskej Číne. Doniesol som si svoju novú kameru. Tým som sa dostal... vlastne nás všetkých som dostal do nepríjemnej situácie.“

            Anselm Mealey strávil u Chisholma dva týždne. Čína sa mu celkom zapáčila. „Ach, ten Orient je tak čarovný! My, ľudia západnej kultúry, sme náchylní hľadieť na Číňanov ako na nižšiu rasu. Zato ja si dokážem podať ruku s akýmkoľvek Číňanom. Samozrejme, za predpokladu, že verí v Boha a...“, vyprskol,
„... a v mydlo!“ Otec Chisholm pozrel na svojho domorodého pomocníka. Jeho tvár bola síce bezvýrazná, ale bolo vidno, ako mu stiahlo nozdry.

            Počas Mealeyho pobytu prestalo pršať. „Priniesol som vám pekný čas,“ povedal. „Niektorí ľudia idú za slnkom, ale v mojom prípade slnko ide za mnou.“ Rýchlo vytiahol kameru. V honbe za získaním záberov sa neváhal prehrabať aj v popole štvrtí, ktoré boli nedávno napadnuté morom.

            Na obed sa do misie vrátil uveličený. „Asi naozaj budem mať tú svoju prednášku! Urobím ju ale z pohľadu nebezpečenstva a ťažkostí na misijnom poli! Dnes ráno sa mi podaril úžasný záber z rumoviska kostola. To dopadajúce svetlo je dokonalé! Pozri, Francis!“

            Večer pred odchodom ale Mealey zvážnel. Chisholmovi povedal: „Nemôžem ti dať peniaze na nový kostol.“ „Nepýtal som ich od teba.“ „Keby si bol aspoň viac spriatelený s niektorými vyššie postavenými ľuďmi v meste. S bohatými kupcami. Keby sa aspoň tvoj bohatý priateľ Čia stal kresťanom...“ Chisholm hovoril nezvyčajne stručne: „Nestal sa. A dával štedro. Nepožiadam ho už ani o halier.“

            Mealey rozladene pokrčil plecami: „Musím ti, Francis, otvorene povedať, že som sklamaný tvojimi misijnými úspechmi. Pozri sa na počet svojich pokrstených. Nedá sa prirovnať k našim štatistikám z iných krajín. Tvoj graf je najnižší spomedzi všetkých.“

            Chisholm hľadel pred seba upreto a so stisnutými perami. Zúfalo sa modlil, aby sa ovládol a zniesol toto pokorenie. Mealey pokračoval: „Pozri na svojho predchodcu. Za tri roky pokrstil viac ako tisíc ľudí! Mal katechétov, ktorí mu v tom pomáhali! Prečo si ty nezamestnáš katechétov? Je to všeobecný zvyk. Niečo by si im musel zaplatiť, ale pomáhali by ti získavať ľudí pre kresťanstvo.“

            Nie, Chisholm nechcel katechétov. Vedel, ako fungovali u jeho predchodcu. Kŕmili síce hladných, pomáhali v biede, ale nie zadarmo. Za pomoc žiadali krst. On mal vo svojej misii pár desiatok kresťanov. Ale nikto z nich nebol k viere prinútený okolnosťami. Všetci boli kresťanmi z vlastnej vôle.

            „Nepochopil si tunajšiu situáciu,“ hodnotil ďalej Mealey. „Žiješ tak strašne chudobne. Mal by si zaúčinkovať na domorodcov, mať nosidlá, sluhov, byť viac okázalý.“ „Mýliš sa, Anselm. Číňania nenávidia okázalosť. Kňazov, ktorí sa takto správajú, pokladajú za nehodných úcty.“

            Nasledovalo dlhé mlčanie. „No, po tomto už asi nemám čo povedať. Len to, že tvoj postoj k celej veci ma veľmi mrzí.“ Nato vstal a odišiel do svojej izby.

            Keď ráno od Francisa odchádzal ďalej, na inšpekciu do japonských misií, podal mu ruku akoby na odpustenie. „Rozíďme sa v dobrom. Myslím si, že inak si dobrák.“ A už hľadel do diaľky a hladkal svoju kameru: „Tak túžim ísť ďalej. Cestovať a vidieť! Mám cestovanie v krvi. Pán Boh vás požehnaj!“

            Nastúpil do nosidiel a zakýval na rozlúčku bielym ručníkom.

(spracované podľa homílie Jána Majerníka. Ďalšie zdroje: S. Fausti, Nad evangeliem podle Jana, príbeh voľne spracovaný podľa J.A. Cronina, Kľúče od kráľovstva)